Cestoviny a slovenská ľudová tvorba - priam úchvatný podnet, ktorý mi utkvel v hlave po vypočutí piesne „Slovensko moje, otčina moja“ od skupiny „Hrdza“. Je to naozaj nádherná pieseň pripomínajúca priam modlitbu o láske k vlasti, k predkom, ku krásnemu Slovensku.
S otvoreným srdcom a pohladenou dušou som túto utešenú myšlienku prijala, odložila, a nechala vo svojom vnútri dozrievať ako svoju ďalšiu výzvu – ukázať svetu aspoň jednu z krás, čo Slovensko ukrýva, prostredníctvom cestovín.
Neľahká úloha, ktorá si vyžadovala jednoducho čakať na víziu, ktorá by so mnou zarezonovala. A približne po roku prišla. Prekvapila ma pri náhodnom pohľade na cestovinové srdiečka, v ktorých som zbadala výšivku. Tak zdanlivo jednoduché, krásne, úžasné. Zostala som nadšená! Však čo lepšie odzrkadlí pôvod, zvyky či tradície Slovenska ako ľudové výšivky, najrozšírenejší prejav ľudového umenia na Slovensku, zobrazené prostredníctvom drobnučkých cestovinových srdiečok.
Prvotná vízia ma viedla ku krížikovej výšivke, najstaršej a najrozšírenejšej technike v ľudovej výšivke. Vychádzala som z predstavy, že so srdiečkami (v podstate s trojuholníkmi) by som mohla pracovať podobne ako so štvorčekmi pretočenými na kosoštvorce.
Zoznamovanie sa s históriou ľudovej výšivky, s rôznymi technikami, motívmi a podobami podľa regiónov Slovenska ma nakoniec priviedlo k doslovne malebnej slovenskej obci Čičmany, k čičmianskym ornamentom, k čičmianskej výšivke. Zrazu som si uvedomila, že som našla presne to, čo som celú dobu hľadala. Práve geometricky poňaté ornamenty, vychádzajúce z bohatej základne prvkov a motívov vyskladávaných do pásov, farebnosť či priam technická dokonalosť, ktoré charakterizujú čičmiansku výšivku sa stali dokonalým predpokladom nielen pre autentickosť cestovinovej výšivky.
Cez množstvo fotografií som si prezerala nielen rôzne farebné prevedenia výšiviek zdobiacich miestne kroje, ale aj kompozície ústredných prvkov a motívov. Bolo mi zrejmé, že napriek všetkému úsiliu zobraziť konkrétne výšivky budem musieť pristúpiť k vlastnej cestovinovej kompozícií, pretože veľkosť cestovinových srdiečok a spôsob ich ukladania mi neumožní zobraziť všetky prvky z kompozícií. Vyžadovalo si to veľkú predstavivosť a preto som si musela prvýkrát za celú moju cestovinovú éru pomôcť skúšobným vyskladávaním cestovín, ich prerátavaním, farbením na pomocnú dosku, aby moja predstava bola čo najreálnejšia.
Výsledná cestovinová kompozícia čičmianskej výšivky nachádzajúcej sa na veku truhlice vznikla z konkrétnej miestnej krojovej výšivky, v ktorej som práve kvôli veľkosti cestovinových srdiečok nahradila motív „veľké riečice“ za motív „sŕcko“. Cestovinovú kompozíciu po bokoch truhlice som následne zostavovala z hlavnej kompozície, v ktorej som kvôli zachovaniu proporcií truhlice vymenila ústredný motív „baraňie roški“. Pri výbere farieb som vychádzala z informácie, že až do začiatku 20. storočia sa čičmianska výšivka vyznačovala najmä decentnými a žiarivými farbami v prírodných a žltých tónoch v kontraste s červenou. Vnútro truhlice malo pôvodne zdobiť ľanové plátno, ako symbolika tradičného používaného materiálu výšivkárkami. Nanešťastie sa mi ho nepodarilo zohnať a tak som sa nakoniec priklonila k použitiu bavlny, ktorá mi ho štruktúrou a farbou najviac pripomínala.
Myšlienka vytvoriť truhlicu, a nakoniec aj samotné pomenovanie „Čičmianska nevesta“, vzišla z čítania o dobovom bývaní v Čičmanoch, o tzv. veľkorodinách, ktoré spolu žili v jednom dome. Zaujalo ma, ako mladé rodiny spávali v tmavých, nevykurovaných komôrkach v hornej časti poschodového domu s jedným lôžkom a maľovanou truhlicou, v ktorej mala nevesta uložený svoj osobný majetok.
Práca na „Čičmianskej neveste“ prebiehala doslovne „za behu“, pretože naozaj nie všetko sa dalo dokonale naplánovať a vypočítať, ako by sa mohlo na prvý pohľad zdať. Po technickej stránke vytvorenie jednoliatej výšivky na celej truhlici, a teda aj pri uzatváracom systéme, pántoch, či na celej zadnej strane truhlice (problém otvárania truhlice) nakoniec prinieslo veľmi zaujímavé riešenie – umiestniť uzatvárací systém a pánty nie na drevený podklad ako zvyčajne, ale až na vrstvu cestovín. Truhlicu som maľovala štýlom srdiečko po srdiečku farbami, ktoré som si kvôli správnym odtieňom namiešavala podľa dohľadaných fotografií zo sprejových farieb a starých lakov na nechty.
Atmosféru doslovne navstrebanú z fotografií, čičmianskych ľudových piesní, či dobových filmových záberoch, ktoré sa mi podarilo dohľadať som sa rozhodla prežiť naživo a vniesť do „Čičmianskej nevesty“ aj prostredníctvom fotografií. A tak ma cestoviny priviedli až do malebnej obci Čičmany. Na nádherne miesto, kde možno dodnes vidieť a vnímať všetku krásu a výnimočnosť výšivky aj prostredníctvom miestnej architektúry. Ornamentálne vyzdobené zrubové domčeky, ale aj celá miestna dekoratívna výzdoba vychádza práve z bohatej tradície čičmianskej výšivky.
Krása okolitej prírody a čaro maľovaných „perníkových chalúpok“ vniesla do mojej duše pokoj a pocit, že som si vybrala správne. Ani hádam nemusím hovoriť, ako sa mi srdce rozjasalo, keď sa mi do rúk dostala pravá čičmianska výšivka , ktorá samozrejme nesmela chýbať na fotografií, rovnako ako ornamentálne vyzdobená čičmianska drevenica.
„Slovensko moje, otčina moja, krásna si ako raj.“ Nádherné slová piesne, ktoré som opäť započula po fotografovaní z rádia z miestneho obchodíku. A sú to tie správne slová, s ktorými sa tento úžasný cestovinový príbeh nielen začal, ale aj končí...
