Prvotná myšlienka vytvoriť Budhu z cestovín prišla skôr, ako som si sama uvedomila, že potrebujem niečo vo svojom živote zmeniť. Myslím, že sú to tie prvé „štuchnutia“, ktoré prichádzajú v našom živote, či už náhodne alebo zámerne, spolu s pocitmi nespokojnosti, nervozity, únavy s cieľom, aby sme urobili niečo inak, aby sme mohli prejsť do ďalšej etapy života. A práve o tomto pre mňa veľmi ťažkom prechodnom období medzi jednotlivými etapami života, o hľadaní, myšlienkach, bolestiach, o príchode zmieru duše, o vyrovnávaní sa so všetkými ťažobami a pripravovaní sa na ďalšiu cestu vpred, je ďalší cestovinový výtvor „C’EST lA vie“.
Pri tvorbe nechávam plynúť myšlienky a pocity, aby som do diela zachytila všetko, čo sa na mojej ceste odohráva. „C’EST lA vie“ sa tak stáva stelesnením pocitov, silných emócií a činov. Niekedy mám priam pocit, že je nevyhnutnou súčasťou cesty. A možno je aj samotnou cestou, ako vyslobodiť svoju dušu. Je to náročné vyjadriť slovami situácie, kedy sa prestávate riadiť hlavou a počúvate svoju dušu, ktorá vám začne hovoriť „Teraz prišiel ten správny čas .“ Teraz prišiel ten správny čas uskutočniť tie najťažšie kroky. Teraz prišiel ten správny čas splniť posledné prianie, rozlúčiť sa a nechať duše ísť svojou cestou. Teraz prišiel ten správny čas dokončiť všetko, čo som dokončiť nevedela, pretože ma to zraňovalo. Teraz prišiel ten správny čas opäť sa postaviť na nohy, zdvihnúť hlavu a ísť v pred. Veriť svojim víziám, hodnotám a intuíciám. Teraz prišiel ten správny čas prestať sa báť a začať žiť. Postaviť sa strachu zoči – voči. Prežiť tie okamihy zovretia hrdla, kedy sa vám chce strašne kričať...
Bolo to neskutočné obdobie, v ktorom prišla „vlna tsunami“ a skoro všetko v mojom živote zmietla. Všetko, na čo dosiahla. Zrazu sa svet stal čiernym aj napriek nevôli, úsiliam a viere. Tá sila temnoty, jej stupňujúca intenzita, ktorá sa plynutím času začala postupne prehrýzať aj do duše. Zrazu akoby neexistovala cesta von. Cesta života, ktorá ma viedla hádam tými najtemnejším zákutiami. Ťažko hľadať správne slová, ktorými by som dokázala týchto 6 rokov života zhrnúť do pár kompaktných viet. Je ťažké opísať tú silu temnoty, či viery, že raz uvidím vytúženú dúhu. Viery, že sa moja duša opäť rozžiari a bude vedieť prežiariť všetku temnotu (nielen) v mojom najbližšom okolí.
„Prečo?!!“ alebo „Kedy to už konečne skončí!“ sú vety, ktoré nepochybne sprevádzajú tieto životné obdobia. Pochopenie prichádza však väčšinou až retrospektívne, kedy si často uvedomíme, že cez stromy nevidíme les alebo že najväčšia tma býva pred východom slnka.
Môže to znieť ako klišé, ale spoznala som, akú hodnotu má zdravie a okúsila, akú silu dokáže mať láska a priateľstvo. Spoznala som silu strachu, ale aj krásu východu a západu slnka. Spoznala som temnotu, ale zároveň našla v sebe svetielko, ktorým som tú tmu začala presvieťovať. Spoznala som krásu cestovín, ktoré do môjho života prišli ako vymodlené slnko.
Neopísateľné pocity, chvenie srdca, či šepoty duše. Všetko, čo síce nebolo povedané, ale bolo prežité.
...pretože každý jeden z nás má v živote svoju CESTU, ktorá nás privádza aj do veľmi ťažkých životných situácií. A niekedy aj zámerne. C´est la vie...
Nájdením sošky Budhu pri upratovaní sa začal písať ďalší cestovinový príbeh, ktorý jednoducho musí mať svoj šťastný koniec.